Európa sa musí postaviť za Kosovo
Európa sa musí postaviť za Kosovo
Escalation in Northern Kosovo: Causes, Dangers and Prospects
Escalation in Northern Kosovo: Causes, Dangers and Prospects
Op-Ed / Europe & Central Asia 3 minutes

Európa sa musí postaviť za Kosovo

Takmer po desaťročí intenzívneho multilaterálneho pôsobenia v Kosove medzinárodnému spoločenstvu bezprostredne hrozí, že sa potkne na poslednej prekážke. Nielenže nezodpovedne necháva hrdzavieť najlepší možný plán riešenia neuzavretého konfliktu na Balkáne, ale zároveň si Európska únia ako najdôležitejší medzinárodný hráč, ktorý bude najviac zasiahnutý chaosom na svojom prahu, nešťastne dovolila rozkol. Navyše rozkol do veľkej miery spôsobený čímsi, čo sa dá ťažko popísať ináč ako ruská škodoradosť.

Na vyriešenie právneho štatútu územia, ktoré je pod správou OSN od roku 1999, kedy bombardovanie NATO zastavilo etnické čistky voči 90 %-nej albánskej populácii provincie snažiacej sa o odštiepenie, zostáva už len pár týždňov. Nikto si nemôže byť istý, čo sa stane, keď sa budúci mesiac skončí záverečných 120 dní rokovaní. Rozhovory medzi Belehradom a Prištinou skončia celkom určite v slepej uličke a Bezpečnostná rada OSN, paralyzovaná hrozbou ruského veto, nebude schopná prelomiť pat a schváliť dôkladne prepracovaný návrh pre Kosovo vypracovaný osobitným vyslancom OSN Marttim Ahtisaarim.

Po 10. decembri budú skrátka všetky možnosti vyčerpané a začiatkom roku 2008 budeme pravdepodobne svedkami jednostranného vyhlásenia nezávislosti Prištinou. Uzná ju okolo 22 členských štátov EÚ – spoločne s USA, Tureckom, či susedným Macedónskom – nie však už ďalší štyria alebo piati členovia EÚ. Európska nejednotnosť je hlboko znepokojivá, a to hneď z niekoľkých dôvodov.

Po prvé, EÚ by mala poslať do Kosova politickú misiu a misiu zodpovednú za vládu zákona, ktoré nahradia prítomnosť OSN. Už dnes je jasné, že Moskva nedovolí, aby toto nové angažovanie dostalo mandát BR OSN, čo je prístup, ktorý ničím neprispieva k cieľu dosiahnutia stability na Balkáne. Ak sa však ani členské krajiny EÚ medzi sebou nedohodnú na štatúte Kosova, odštartuje nová misia s ďalším handicapom. Ako budú úradníci, polícia and sudcovia EÚ schopní efektívne fungovať v krajine, ktorú niektorí členovia ani neuznajú?

Po druhé, ako bude Brusel spolupracovať s novou krajinou, keď zostanú členovia EÚ rozdelení v takej základnej otázke, ako je jej právne ukotvenie? Nebude možné prijímať obchodné dohody alebo rozbehnúť proces vedúce k členstvu v EÚ, ako prijatie Stabilizačnej a asociačnej dohody. Nikoho, kto si želá v tomto regióne politickú stabilitu a ekonomickú prosperitu by asi netešil stav, kedy by izolované Kosovo pokračovalo v stave medzinárodného vákua, len pod zmeneným menom.

Ani týmto výpočtom sa problémy nekončia. Otvorený nesúlad v radoch EÚ môže povzbudiť snahy Srbov na severe Kosova oddeliť sa od nového štátu, najmä ak jednotky NATO nebudú dostatočne početné a nebudú mať mandát zasiahnuť. Vzápätí by sa osamotená ocitla oveľa početnejšia skupina Srbov žijúcich v enklávach na juhu, ponechaná bez formálnej ochrany, ktorú im mal poskytnúť Ahtisaariho plán. Albánci v susednom južnom Srbsku, v oblasti tzv. Preševského údolia, ktorí viedli krátke povstanie v roku 2000, už prisľúbili, že ak kosovskí Srbi na severe začnú prepisovať vnútorné hranice bývalej Juhoslávie, budú oni požadovať pripojenie k „zvyškovému“ albánskemu Kosovu – čo je logika podobná revizionistickým srbským hlasom v bosenskej Republike srbskej.

Je samozrejmé, že takéto šírenie nestability nie je v záujme Európy.

Európski odporcovia kosovskej nezávislosti (najmä Grécko a Cyprus) a váhavci (v súčasnosti Slovensko, Rumunsko, Španielsko, Taliansko, Slovinsko) nemajú samozrejme pre provinciu žiaden alternatívny plán. Žiaden recept, na ktorý by sa neprišlo počas temer desiatich rokov návrhov a vyjednávaní na každej úrovni. Nie je preto prehnané požiadať ich, aby sa pridali k väčšine v EÚ. Rusko má vynikajúcu schopnosť dovolávať sa v mene Belehradu vernosti k pravosláviu, či apelovať na slovanské bratstvo, avšak európske putá by mali mať pred takýmito pocitmi prednosť.  

Niektoré európske štáty sa zase boja, že uznanie Kosova by podporilo ich domáce separatistické skupiny. Ale v tom môže byť Kosovo len ťažko precedensom, keďže nikde inde v Európe nenájdeme nič podobné – národ tvoriaci 90 % populácie vystavený masovým etnickým čistkám, vrátený do svojej zeme vďaka vojenskej intervencii a žijúci pod ochranou OSN na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady, ktorá predpokladá, že budúci štatút krajiny bude výsledkom „politického procesu”.

Ak ponecháme bokom romantické tendencie a neopodstatnené obavy, zostáva po 10. decembri realita nepreskúmaných vôd. Áno, bolo by samozrejme ideálne, keby BR OSN prijala Ahtisaariho plán, ale to sa bohužiaľ nestalo. Aby sa vyhla nestabilite na svojich hraniciach, nemá EÚ inú možnosť, ako podporiť nezvrátiteľné vyhlásenie nezávislosti Prištinou a tešiť sa na to, ako začne jednať s najmladším európskym štátom.

Subscribe to Crisis Group’s Email Updates

Receive the best source of conflict analysis right in your inbox.