Trpezlivosť nie je plán

Srbi tvrdia, že majú plán, ako vyriešiť situáciu v Kosove. Je podobný, ako všetky predchádzajúce.

Srbsku to trvalo len dvadsať rokov občianskych nepokojov, ničivej vojny a osem rokov medzinárodného protektorátu na veľkej časti územia, ale napokon premiér Vojislav Koštunica tvrdí, že má plán, ako si poradiť s Kosovom. Jediným problémom je, že nikto nevie, čo ním je.

Napriek neústupčivej rétorike Belehradu, požadujúcej, aby Kosovo ostalo súčasťou Srbska, srbské úrady nikdy neponúkli nijaký návrh, ako by vlastne 90 percent albánskej populácie z odpadlíckej provincie malo žiť pod srbskými krídlami. Prirodzene, myslieť na Kosovčanov nikdy nebolo silnou stránkou Srbska; práve tu sa Belehrad dopustil kampane etnických čistiek v roku 1999, zmasakroval tisícky albánskych cvilistov a vyhnal ďalších 800 000 do susedných štátov, až kým si bombardovanie NATO nevynútilo zmenu politiky.

Nevieme takmer nič

Ak má teraz Belehrad naozaj nejaký plán, jediné, čo o ňom vieme, pochádza zo série vágne formulovaných, niekedy protirečivých vyhlásení srbského ministra zahraničia Vuka Jeremiča a ministra pre Kosovo Slobodana Samardžiča. Zdá sa, že „plán“ naďalej upiera Kosovu jeho nezávislosť.

Belehradské riešenie otázky štatútu Kosova je vyzvať Západ, aby zachránil srbskú demokraciu na úkor regionálnej stability a aby niesol všetky finančné náklady, právne a bezpečnostné bremená spojené s upieraním nezávislosti Kosovu a s jeho udržaním pod srbskou suverenitou. Belehrad nediskutuje o tom, ako alebo či by integroval Albáncov do srbskej spoločnosti. Nezmieňuje sa ani o tom, že by im ponúkol nejaké parlamentné zastúpenie, záruky ľudských práv, kultúrne práva a zvláštnu ochranu, aké by Albánci boli nútení ponúknuť kosovskej srbskej menšine podľa návrhu OSN, prácne vytvoreného zvláštnym vyjednávačom OSN Marttim Ahtisaarim po 18 mesiacoch rokovaní medzi oboma stranami, ktoré nepriniesli nijakú dohodu.

No Belehrad dúfa, že Brusel a Washington sa chopia tejto ponuky a budú ignorovať fakt, že to predstavuje do značnej miery kodifikáciu status quo.

Vzhľadom na obštrukcie Ruska v Bezpečnostnej rade OSN začína trojka zložená z Európskej únie, USA a Ruska nové kolo rokovaní o štatúte Kosova, čím sa duplikuje predošlé úsilie Ahtisaariho. V počiatočnej fáze diplomatických rokovaní sa očakáva, že trojka dostane návrhy z Belehradu a Prištiny a panuje nádej, že nejako dosiahnu prijateľný kompromis.

Táto generácia sa nezmení

Vôbec nič však nenaznačuje, že sa postoj Belehradu ku Kosovu počas pôsobenia tejto generácie politikov zmení. Srbskí politici nemôžu formulovať plán integrácie Albáncov do srbského politického, spoločenského a ekonomického života, lebo by to vytvorilo smrteľné politické nebezpečenstvo pre srbskú vládu, a akýkoľvek takýto plán by narazil na veľké ťažkosti v parlamente, kde prevládajú nacionalisti. A Belehrad, povzbudený Moskvou (sledujúcou vlastný cynický záujem), dokonca akoby pritvrdil svoj postoj, ako vidno z parlamentnej rezolúcie z 24. júla, ktorá poverila vládu, aby podnikla akékoľvek kroky, ktoré považuje za potrebné, na ochranu srbskej zvrchovanosti nad Kosovom.

Belehrad sa tiež prepracúva k rozdeleniu provincie ako k núdzovému postoju, k pokračovaniu politiky Slobodana Miloševiča, a dúfa, že pozastavením a odložením nezávislosti Kosova sa Albánci uchýlia k jednostrannému vyhláseniu nezávislosti, ktoré rozštiepi medzinárodné spoločenstvo, alebo k násiliu, vďaka ktorému budú Srbi vyzerať pozitívne.

Kosovo chce odpovede

Čas medzitým uteká a Kosovo potrebuje odpovede. Kosovskí Albánci už viac alebo - niekedy bohužiaľ - menej trpezlivo čakajú osem rokov na to, že ich medzinárodné spoločenstvo vytiahne z právneho vákua a vyrieši ich štatút. Hoci počtom presahujú všetky menšiny v pomere deväť ku jednej, súhlasili so založením mnohonárodnostného štátu s režimom najsilnejšej ochrany menšín, aký kedy Európa zažila. Z ich pohľadu už dochádzajú výhovorky na ďalšie odklady riešenia štatútu. USA a Európa ich požiadali o ďalších 120 dní trpezlivosti. Okrem toho ešte narastú tlaky na jednostranné vyhlásenie nezávislosti, či už s medzinárodnou podporou, alebo nie.

Priština nepožaduje nič menšie ako nezávislosť, a Belehrad to odmieta, takže nová trojka skončí tam, kde Ahtisaari: v slepej uličke medzi oboma stranami a potrebou, aby Bezpečnostná rada OSN povedala definitívne slovo. Vzhľadom na ohromnú túžbu Kosovčanov oslobodiť sa od štátu, ktorý sa ich snažil eliminovať, a vzhľadom na absolútny nedostatok realistickej alternatívy z Belehradu, medzinárodné spoločenstvo nemá veľmi na výber, len dať Kosovu jeho nezávislosť.

Priština nepožaduje nič menšie ako nezávislosť, a Belehrad to odmieta, takže nová trojka skončí tam, kde Ahtisaari: v slepej uličke medzi oboma stranami a potrebou, aby Bezpečnostná rada OSN povedala definitívne slovo.