Rusko-gruzínsky konflikt: "Veľká príležitosť pre EÚ

Rusko-gruzínsky konflikt hlboko poznačil mier a bezpečnosť v Európe i mimo nej. V prvotných krokoch Gruzínska a Ruska, ktoré spustili priamu krízu, i v následnej medzinárodnej odpovedi, sa začali vynárať nové výzvy a možnosti, ktoré v mnohých ohľadoch vytvorili podstatne odlišné ihrisko medzinárodných vzťahov. Bezprostredným dôsledkom rusko-gruzínskeho konfliktu je skutočnosť, že eurázijský geopolitický región vyzerá neistejšie a potenciálne nebezpečnejšie než kedykoľvek od roku 1990. 

To, že základy eurázijskej bezpečnosti sa mohli otriasť tak náhle, možno niekoho prekvapuje. Aj napriek v posledných rokoch rastúcemu napätiu medzi Moskvou na jednej strane a EÚ s USA na strane druhej, ba dokonca kybernetickému útoku na Estónsko, člena NATO, ako odpoveď na spor o pamätník zo sovietskej éry v Talline, by málokto predpovedal, že ich vzťahy dosiahnu takú nebezpečne nízku úroveň za taký krátky čas. Azda rovnako prekvapujúce bolo aj to, ako rýchlo boli niektorí európski lídri ochotní vrátiť sa k rokovaniu s Ruskom ako keby sa nič nestalo.

Prvé kroky  Moskvy v Južnom Osetsku, keď tam 7. a 8. augusta vypukli rozsiahle násilnosti, boli sčasti odpoveďou na katastrofálne zlú kalkuláciu gruzínskeho vedenia, ktoré bolo netrpezlivé pre pomalé budovanie dôvery a pre rokovania, ktorým dominovalo Rusko. Avšak neprimeraný protiútok Ruska spojený s presunom početných jednotiek do Abcházska a hlboko do Gruzínska, sprevádzaný ničením gruzínskeho vojenského vybavenia, leteckými náletmi na Gori a narušením komunikačných a dopravných sietí medzi regiónmi v krajine, podnietili dramatickú zmenu vo vzťahoch Rusko-Západ. Ruský útok podkopal regionálnu stabilitu a bezpečnosť, ohrozil energetické koridory, ktoré sú pre Európu kľúčové, vyslovil také požiadavky pre etnických Rusov a ďalšie menšiny, ktoré môžu  byť zdrojom destabilizácie iných častí bývalého Sovietskeho zväzu s Ukrajinou ako potenciálnym terčom, a dal najavo, že ignoruje medzinárodné právo.

Nijaká studená vojna

V posledných rokoch došlo k viacerým posunom, ktoré výrazne pozmenili medzinárodnú scénu. Rapídne narastajúca sila a vplyv Číny, washingtonské krvavé a finančne zaťažujúce dobro(zlo)družstvo v Iraku, invázia do Afganistanu po 11. septembri  2001. Míľnikom bolo aj to, že USA konečne pochopili, že klimatické zmeny sú problémom s potenciálne katastrofickými rozmermi. Nakoniec sa pridala ešte ekonomická kríza. Teraz je tu však skutočne kľúčová udalosť: ruská invázia a okupácia Gruzínska. Z dlhodobého hľadiska sa 8. august môže stať podstatnejším zlomovým bodom v medzinárodných záležitostiach než 11. september 2001.

Je dôležité mať tieto nedávne udalosti na pamäti. Aj napriek tomu, že sme za posledné tri mesiace počuli viac rétoriky z čias studenej vojny ako v uplynulých dvoch dekádach, nie sme ani náhodou blízko k pokračovaniu tých strašných časov. V dnešnom ruskom búchaní sa do pŕs je mnoho národnej hrdosti a testosterónu, ale nič zo starej ideológie. Dnešná Ruská federácia nie je Sovietsky zväz, ekonomicky zaostalý a podnikajúci vo svetovom exporte kolektivizmu a autoritárstva.  

Dnešné Rusko si akútne uvedomuje, že nemôže stiahnuť rolety a otočiť sa svetu chrbtom. Jeho masívne energetické zdroje majú hodnotu jedine v prípade, ak môže väčšinu z nich predať Západu. A počiatočný, hoci krátkodobý šok z úniku kapitálu a otrasy  na trhu s cennými papiermi, ktoré utrpelo okamžite po svojom gruzínskom dobrodružstve, ho muselo dostatočne presvedčiť o tom, že existujú isté limity, do akej miery môže zájsť v posúvaní času dozadu. Údery, ktoré dostáva od globálnej ekonomickej krízy, mu takisto pripomínajú, ako veľmi je integrované v dnešnej svetovej ekonomike. To, že sa Rusku nepodarilo získať politickú podporu zo strany Číny alebo krajín bývalého Sovietskeho zväzu pri uznaní dvoch odštiepených gruzínskych entít, takisto demonštrovalo jeho zredukovanú moc priťahovať spojencov a ukázalo, aké je vlastne osamelé.

Ani Európa a USA v tomto poststudenovojnovom svete už nie sú tým, čím bývali. V neposlednom rade preto, lebo rozšírená EÚ sa stala významným ekonomickým aj politickým aktérom. V skutočnosti kríza v Gruzínsku sama osebe demonštrovala, akou dôležitou sa EÚ stala.

Zatiaľ čo iní kľúčoví medzinárodní hráči boli ochromení, EÚ na čele s francúzskym predsedníctvom zohrala vedúcu úlohu v sprostredkovaní dohôd, i keď s niekoľkými chybnými krokmi, no aspoň zastavili paľbu zbraní a zaistili odchod ruských vojakov z nesporných území Gruzínska. 

Bezpečnostná Rada OSN, absolútne najvhodnejšia inštitúcia, ktorá by mala reagovať na takéto medzinárodné konflikty, bola úplne obmedzená pre svoje zloženie. S Ruskom ako stálym a veto uplatňujúcim členom sa nijaká rezolúcia, ktorá by priamo alebo nepriamo odsúdila prehnanú vojenskú akciu Moskvy, nemohla stať reálnou. A Gruzínsko v silnom spojení s USA si mohlo byť rovnako isté, že Bezpečnostná rada nikdy neobviní Tbilisi za zlý odhad, ktorý spustil krízu. A tak presne tá organizácia, ktorá sa mala zaoberať konfliktom, bola odsúdená stáť na postrannej čiare.

USA veľmi nepomohli

Washington nebol o nič schopnejší. Aj napriek domnelému statusu „poslednej superveľmoci" Spojené štáty nedokázali ponúknuť nič viac, než humanitárnu pomoc a tvrdý slovník. A mali na to hneď niekoľko dôvodov. Nielenže Bushovo prezidentské úradovanie bolo v cieľovej rovinke a krajina v polčase horúcej prezidentskej kampane, no čo je dôležitejšie, Spojené štáty stratili po Iraku vierohodnosť do tej miery, že jednoducho nemali politický kapitál na to, aby prevzali diplomatické vedenie pri riešení tohto konfliktu. Diplomacia bola totiž jedinou reálnou možnosťou. Okrem vyprovokovania tretej svetovej vojny totiž neexistovala nijaká realistická možnosť vojenskej odpovede Rusku.

Poznámky ministerky zahraničných vecí Condoleezzy Rice, že Rusko nemôže ohrozovať krajinu, obsadiť jej hlavné mesto, zvrhnúť vládu a „vyjsť z toho nasucho", ako aj vyjadrenie prezidenta Georgea W. Busha, že „násilníctvo a zastrašovanie nie sú akceptovateľné prostriedky na vedenie zahraničnej politiky v 21. storočí", poslúžili jedine na to, aby si svet pripomenul Irak a posilnilo sa jeho presvedčenie, že by bolo nemiestne a neprijateľné, aby Spojené štáty boli sprostredkovateľom v tomto konflikte. Najmä nie preto, lebo boli vnímané ako prívrženci jednej strany konfliktu.

Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) aj napriek hlbokej nevraživosti, ktorú na jej pôde v posledných rokoch prejavovali Rusko a ostatné krajiny SNŠ, a tiež USA a EÚ, bola schopná zohrať užitočnú rolu počas gruzínskej krízy, i keď s efektivitou pod svoje reálne možnosti. Vysoký komisár OBSE pre národnostné menšiny Knut Vollebaek vo svojich vyhláseniach jasne pomenoval, aké je nebezpečné a destabilizujúce, keď štáty podnikajú jednostranné kroky na ochranu alebo podporu svojich občanov alebo „etnického príbuzenstva" za hranicami, čiže to, čo Moskva robila v odštiepených regiónoch Gruzínska.  Varoval aj pred použitím týchto praktík na zdôvodňovanie podkopávania suverenity a teritoriálnej integrity iných štátov.

OBSE bola počas krízy vnímaná ako prirodzená, najnestrannejšia voľba na rozšírené medzinárodné monitorovanie, ktoré bolo po vypuknutí konfliktu okamžite potrebné. A keďže mala primeranú dôveru všetkých strán a jej misia na území Južného Osetska trvala už takmer dekádu, jej reakčný čas bol prekvapujúco krátky. Jednoznačne reagovala rýchlejšie v porovnaní s nekonečnými meškaniami, ktoré často sprevádzajú nasadenie alebo rozšírenie misie OSN. 13. augusta EÚ rozhodla, že posilní kompetencie OBSE, 19. augusta Stála rada OBSE odsúhlasila vyslanie stočlenného personálu do Gruzínska, aby kontroloval dodržiavanie zastavenia paľby a stiahnutie vojsk a 21. augusta dorazilo prvých 20 pozorovateľov. Ďalších 80 však už nebolo nasadených pre nezhody s Ruskom o ich mieste nasadenia a postupe práce.

Prichádza Únia

Keď došlo na najvyššiu úroveň diplomacie v rusko-gruzínskej vojne, k zastaveniu približujúcej sa ruskej armády a pretransformovanie konfliktu na zvládnuteľnejšiu úroveň, velenie prebrala Európska únia. A to takmer okamžite po udalostiach 7. a 8. augusta. 

Nakoniec to bolo priame sprostredkovanie francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho, ktoré viedlo 12. augusta k dosiahnutiu dohody o zastavení paľby a jej následnému podpísaniu Ruskom a Gruzínskom 15. a 16. augusta v Tbilisi a v Moskve. Šesťbodová dohoda, žiadajúca okamžité zastavenie akéhokoľvek používania sily a stiahnutie armády oboch strán, bola nepochybne vágna a niektoré jej nepresnosti využilo najmä Rusko počas nasledujúcich týždňov na oddialenie jej realizácie. No nebyť tých nejasností v počiatočnej dohode, je viac než pravdepodobné, že Moskva by sa k nej nezaviazala. To veľké množstvo následnej práce sa dalo preto očakávať.

A opäť to bola EÚ, ktorá stála na čele diplomacie. Európska delegácia vedená Sarkozym odcestovala do regiónu 8. septembra so zámerom pritlačiť na Rusko, aby dodržalo požiadavky augustovej dohody o zložení zbraní. Prezident Dmitrij Medvedev následne súhlasil so stiahnutím ruských vojakov na líniu, na ktorej boli pred vypuknutím násilností, do 10. októbra. Ruské jednotky do podstatnej miery splnili tento termín a umožnili tak monitorovacím skupinám z EÚ, aby začali s dohľadom nad južným územím Južného Osetska.

Problémom, samozrejme, je, že keďže Moskva koncom augusta uznala Južné Osetsko a Abcházsko ako samostatné štáty,  nie všetky strany sa zhodujú na tom, kam až by sa ruské jednotky mali stiahnuť v rámci týchto dohôd. Európskou úniou sprostredkovaná dohoda aspoň dostala ruských vojakov preč z teritória Južného Osetska a Abcházska. Za tento diplomatický úspech si EÚ pod francúzskym vedením zaslúži značné uznanie, ale obrovské problémy ešte zotrvávajú. Po tom, ako 15. októbra stroskotali ženevské rokovania o postkonfliktnej dohode medzi Ruskom a Gruzínskom sa len potvrdilo, že ťažká diplomatická práca sa sotva začala. 

Bezprávie

Ruskí vojaci sa síce stiahli z oblastí, ktoré sami vyhlásili za „nárazníkové zóny" okolo Južného Osetska, no až po niekoľkých týždňoch rabovania, podpaľovania domov a útokoch proti civilistom zo strany osetských milícií podporovaných Ruskom. Rusko opakovane znemožnilo prístup pozorovateľom z OBSE a organizáciám OSN poskytujúcim pomoc počas obdobia, keď okupovalo toto územie, no samo nič proti bezpráviu nerobilo. Ruské vojská vytyčujú de facto „hranicu" medzi Južným Osetskom a Gruzínskom aj kopaním zákopov a stavaním vojenských táborov pozdĺž tejto hranice. Juhoosetské milície pokračujú v lúpežných nájazdoch na bývalé „nárazníkové zóny", zastrašujú civilistov a zúčastňujú sa na rabovaní a krádežiach. Toto vyčíňanie vážne prehlbuje vnútornú nestabilitu Gruzínska.

Navyše aj napriek dohode o zložení zbraní Rusko odmieta úplne ustúpiť na pozície spred 7. augusta. Stovky vojakov sú umiestnené v abcházskom regióne Kodori Gorge a celkový počet ruských vojakov v dvoch odštiepených gruzínskych regiónoch bol na konci októbra niečo vyše 7 000 namiesto 1 000, resp. 3 000 „peacekeepers", ktorých Rusko mohlo mať v Južnom Osetsku a Abcházsku podľa dohôd z roku 1992 a 1994. Odvolávajúc sa na jednostranné uznanie Južného Osetska a Abcházska ako nezávislých štátov Moskva vyhlásila, že nemá v úmysle vrátiť sa k starým počtom vojakov. Rusko zamietlo aj výzvy monitorovacej misie Európskej únie na stiahnutie svojich vojakov z regiónu a pokračuje v znemožňovaní prístupu európskych pozorovateľov do Južného Osetska.

Diplomacia EÚ tu má pred sebou ešte veľa zložitej práce. Predtým, než obnoví normálne vzťahy s Ruskom, by mala Únia prinútiť Moskvu, aby súhlasila s nasledujúcimi troma bodmi, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie udržateľného mieru. Po prvé, ruské vojská musia v plnej miere dodržiavať dohody, ktoré boli sprostredkované EÚ, a vrátiť sa k číselným aj geografickým pozíciám z obdobia pred začatím konfliktu. Po druhé, v Južnom Osetsku a Abcházsku musí vzniknúť medzinárodný mechanizmus, ktorý pomôže vyriešiť humanitárne následky konfliktu, obzvlášť s ohľadom na návrat desiatok tisícov vysídlených ľudí a bezpečnosť. A po tretie, Únia musí mať možnosť rokovať priamo so  Suchumi a Cchinvali bez toho, aby to znamenalo uznanie republiky Južného Osetska a Abcházska,  a to jednak preto, aby mohli pokračovať ženevské rokovania, aj preto, aby sa mohol vytvoriť medzinárodný mechanizmus. 

Nič z tohto nebude jednoduché a otázka uznania nezávislosti bude v  najbližšom čase pravdepodobne v celom konflikte kľúčová. Zatiaľ čo zloženie zbraní a stiahnutie vojsk boli úspechom, EÚ teraz nesmie zastať na polceste bez zabezpečenia trvalo udržateľného mieru. Ak si EÚ dokáže udržať vedenie - a keďže je jediným medzinárodným hráčom so schopnosťou a dôveryhodnosťou seriózne sa politicky zapojiť do diplomatického riešenia, tu ani nie je iná možnosť -  jej čiastočný úspech by sa mohol pretaviť do rokovacieho a mierotvorného rámca, ktorý by sa následne mohol začať zaoberať hlavnými príčinami konfliktu. Okrem zmiernenia utrpenia v postkonfliktných oblastiach by takýto úspech zaistil pre EÚ pozíciu hlavného medzinárodného hráča a  prispel by k vyriešeniu konfliktu. V dramaticky neistom medzinárodnom prostredí z toho svet môže jedine profitovať.